Blog Matúša Krátkeho

Nedá mi, aj keď s odstupom času, reagovať na sochu Masaryka v Bratislave. Mnohí ju prirovnávali ku Svätoplukovi, ale tieto dve sochy spolu nesúvisia.

Zo Svätopluka a jeho sochy spravili jednu veľkú politickú hru. Samotný Svätopluk je pomerne jednoznačná postava našich dejín, bol jedným z najvýznamnejších panovníkov Veľkej Moravy, ktorá zažila svoj najväčší rozmach práve za jeho vlády.  To či skutočne vládol Slovákom, môže byť trošku polemikou, určite však vládal Slovanom žijúcim na tomto území. Na jeho štít určite patrí dvojkríž – symbol Slovanov a kresťanov. Pokiaľ sa ten kríž podobá nejakej neslávne známej organizáciu typu Hlinková garda, je nejaký problém ho prerobiť inak ako ho zakryť?

Teraz som však odbočil od pôvodnej témy. Masaryk sa zaslúžil o Česko-slovenskú republiku. To mu nemôže nikto vyvrátiť, to je jednoducho fakt. Lenže doba pokročila, žijeme v Slovenskej republike , dokonca už druhý krát. Prečo teda nestaviame pomníky našim hrdinom?  Pokiaľ ide o prvú ČSR, našim hrdinom by mal byť M.R.Štefánik. On bol skutočne telom aj dušou Slovák a nielen na papieri ako v prípade Masaryka. Pre ČSR bola životne dôležitou aj práca Andreja Hlinku a ostatných kňazov, ktorí presviedčali drobný slovenský ľud. Masaryk nepresviedčal ľudí o ČSR, iba prerozdeľoval moc.

Pozrime sa na pár chýb, ktoré podľa mňa Masaryk urobil. Už hneď prvá sa vyskytla pri zamlčovaní Pittsburskej dohody. Masaryk sa zaviazal, že Slovensko bude mať v ČSR autonómiu a mnoho výhod.  Ale len náhodou sa podarilo dostať text dohody ku ľuďom ako boli Hlinka či Juriga, ktorí začali presadzovať len to, čo mali Slováci prezidentom podpísané na papieri! Samotné utajovanie Pittsburskej dohody bolo zbabelým činom, ale ani keď vyplávala na povrch, nezaradila sa do ústavy. Výsledkom toho bola chýbajúca vlastná demokraticky volená a nezávislo vedená vláda, ale aj taká v úvodzovkách banalita, ako napríklad absencia technickej univerzity na Slovensku. Pokiaľ Nemci mali svoju technickú univerzitu už od vzniku ČSR, Slováci ju ani v roku 1930, keď o ňu začal bojovať spolu s Hodžom aj Lettrich, nemali.

Veľká časť problémov však nešla len od Masaryka, ale vypramenila z celkovej chybnej organizácie štátu. Napriek tomu, že teraz nazývame ČSR ako prototypom demokracie, aká bola sloboda pohybu či slova? Neoficiálnej delegácii slovenských autonomistov zakázali cestovať do Francúzska. A keď sa tam už dostali, boli po návrate odsúdení za buričstvo. Aj demonštrovať chcelo odvahu. Keď 12. februára protestovali robotníci proti slovenskej vláde Vavra Šrobára, zaplatilo za to životom 8 ľudí. Taká malá československá Černová, o ktorej sa veľa nehovorí.

Už som sa prepracoval aj ku samotnej slovenskej vláde. Aká demokracia tu vládla? Boli do nej nanominovaní zväčša len Masarykovi žiaci, nebol tam ani jeden zvolávateľ či účastník martinského zhromaždenia, ktorým sa Slovensko pripojilo ku ČSR.  Ministrom s plnou totalitnou mocou na území Slovenska sa stal kmotor Andreja Hlinku, zarytý čechoslovakista a bývalý Masarykov žiak, Vavro Šrobár. V revolučnom parlamente sedelo 40 Slovákov a každý musel byť členom slovenského klubu. Kto nebol, prípadne vystúpil, stratil mandát. Vedenie tohto klubu bolo plne v rukách centralisticky ladených politikov.

Taká bola teda demokracia v štáte, na ktorého čele stál Masaryk. Štefánik umrel skôr ako mohol zasadnúť poriadne do vlády, okolnosti smrti sú dodnes a asi navždy neznáme. Príčinu jeho skorého návratu do vlasti však môžeme vidieť v nepohodnutí s Benešom a Masarykom. Ťažko povedať, ako by sa bol Štefánik zachoval, keby prežil.

Ja osobne so sochou Masaryka nesúhlasím. Síce mu autor nedal nadrozmerné prirodzenie, ťažko pochopím, prečo mnohým slovenským učencom chýba socha a český politik ju má. Ale veď tu na Slovensku je možné naozaj všetko, už len čakám na ten pomník obetiam devínskej masakry a hneď vedľa pamätník neznámemu strelcovi.